Ombudsmanka Dubovcová pre aktuálne.sk: Sme zaostalá demokracia
8. 2. 2016

Verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová poskytla rozhovor internetovému portálu Aktuálne.sk.  V rozhovore odpovedala na otázky redaktory Veroniky Cosculluely, ktoré reflektujú súčasné celospoločenské témy na Slovensku.

Ombudsmanka Dubovcová pre Aktuálne.sk: Sme zaostalá demokracia

BRATISLAVA – Mandát verejnej ochrankyni práv končí o rok. Čo spravila za tie doterajšie štyri? Kde má slovenská štátna správa najväčšie medzery? Ombudsmanka Jana Dubovcová hovorí v rozhovore pre Aktuálne.sk aj o utečencoch a ich prijatí v slovenskej spoločnosti. Na kameru prezradila, za čo sa ako zástupkyňa Slovenska musela pred svetom hanbiť.

Jana Dubovcová: Keď som nastúpila do funkcie verejnej ochrankyne práv, jedným z prvých zistení bolo, že 65 až 67 percent z vecí, v ktorých sa ľudia obracali na úrad, nepatrilo do jeho pôsobnosti. Aj pri našich obmedzených finančných možnostiach a prostriedkoch na osvetu sme sa už dopracovali k  51 percentám podaní, ktoré do pôsobnosti verejného ochrancu práv patria. Je to dobrý trend. U kolegov z Európy, najmä z V4, je to tiež približne takto, percentuálne. Myslím si teda, že už dosť ľudí začalo rozumieť tomu, čo verejný ochranca práv robí. Mám však vyššiu ambíciu, a teda s týmto percentom ešte nie som celkom spokojná.

Vám však končí mandát o niečo vyše roka. Budete sa znovu uchádzať o tento post?

Nie, nebudem sa.

Takže chcete vylepšiť čísla ešte teraz, za zostávajúci rok...

Áno, budem sa snažiť. Keď som sa o túto funkciu opakovane uchádzala, lebo som na ňu kandidovala aj v roku 2001, mala som ambíciu, aby úrad začal plniť svoju úlohu ochraňovať základné práva osôb tak, že bude stúpať na päty orgánom verejnej správy, aby cítili tlak zo strany ombudsmana. Tak, aby zlepšovali svoju činnosť v oblasti ochrany a dodržiavania základných práv. Predpokladám, že verejný ochranca práv, ktorý nastúpi po mne, bude tiež v tomto pokračovať a že prinesie aj  niečo nové. Lebo som za to, aby sa v orgánoch ľudia obmieňali, a aby každý priniesol niečo nové tejto inštitúcii.

Tak aby ste tie percentá žiadostí, ktoré k vám nepatria, stihli znížiť. Môžete spomenúť príklady konkrétnych podnetov, ktoré k vám nepatria?

Väčšinou sú to podnety od ľudí, ktorí chcú ochranu v susedských sporoch alebo v rodinných veciach, prípadne ochranu pred diskrimináciou v zamestnaní. To sú všetko ľudia, ktorí sa domáhajú našej ochrany vo veciach, v ktorých ide o konflikty medzi osobami vo veciach, v ktorých sa riešia takzvané súkromnoprávne vzťahy.Ochranca nemôže riešiť ani také veci, o ktorých rozhoduje súd alebo ich rieši prokuratúra. Naopak, preskúmava také prípady, keď možným porušovateľom je niektorý úrad, škola, zariadenie sociálnych služieb, samospráva alebo preskúmava niektoré postupy polície.

Čo si myslíte o rozdeľovaní funkcie ombudsmana? Vznikol detský, pre postihnutých, existuje poštový...Bude to prínos? Ak áno, za akých podmienok by išlo o dobrý krok? Čo od toho očakávate?

Nerozhodujem o tom, akým smerom sa štát vydáva pri budovaní svojich inštitúcií, o tom rozhodujú iné orgány. Štáty si volia svoju politiku podľa svojich potrieb. Jednoznačné však je, že platné odporúčanie Rady Európy je, aby členské štáty nebudovali viac inštitúcií ombudsmanského typu. Je to z dôvodu, aby neštiepili vnímanie tejto inštitúcie zo strany ľudí tým, že vytvárajú jeho ďalšie klony či odnože. To potom zneprehľadňuje ľuďom možnosti, na koho sa majú obracať.

Naša Slovenská republika sa vybrala presne touto cestou, ktorá nebola odporúčaná. Vytvárame a budujeme nové úrady v situácii, keď ani kancelária plniaca úlohy pre ústavný orgán - úrad verejného ochrancu práv od svojho vzniku ešte v roku 2001 doteraz nie je riadne dobudovaný. Namiesto 57 plánovaných zamestnancov dostáva peniaze na tabuľkové platy pre iba 35 všetkých zamestnancov, vrátane administratívy. To znamená, že namiesto v organizačnom poriadku určených 35 právnikov môže kancelária zamestnať iba 18-tich právnikov a pre 17 ďalších nemá na mzdy. Aj preto verejný ochranca práv nemôže mať ani jedno regionálne pracovisko. Aj takto sa dá obmedzovať pôsobnosť tohto ústavného orgánu, ktorý preskúmava činnosť iných orgánov.

Takže aj z ekonomického hľadiska vnímam budovanie nových úradov a ich materiálne zabezpečenie ako rozšafný prístup.

Zmení sa príchodom nových komisárov vaša pôsobnosť?

Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa vytvorením týchto komisariátov nijako nezmenila.

Nesúvisí to, že štát stále úrad personálne a finančne nedobudoval, aj s tým, že na Slovensku „ochrana základných a ľudských práv“ ešte predstavuje abstraktný pojem pre obyvateľov?

Myslím si, že ľudia svoje práva dobre chápu. Nerozhodujú však o tom, ako bude vybudovaná nejaká inštitúcia, ktorú si štát zriadil. O tom rozhodujú poslanci národnej rady. Skôr si teda myslím, že práve poslanci ako volení zástupcovia ľudu ešte nedocenili, čo pre činnosť štátu znamenajú „základné práva a slobody“.

Štát sa zaviazal, že základné práva a slobody osôb bude vo svojej činnosti ochraňovať a dodržiavať. Verejný ochranca práv upozorňuje štát na to, kde jeho orgány v tejto oblasti robia chyby. Možno preto vôľa vybudovať si „ funkčnú blchu v štátnom kožuchu“ tu veľmi veľká nie je.

Teraz sa veľa hovorí o právach, ľudských právach, aj v súvislosti s utečeneckou krízou. Aj vy ste sa tomu venovali, keď ste ocenili Výzvu k ľudskosti. Ako vnímate atmosféru v spoločnosti k tejto téme? Máme tu vysokých štátnych predstaviteľov, ktorí sa vyjadrujú voči migrantom ostro, premiéra, na ktorého je podané trestné oznámenie. Zároveň sa mnoho ľudí dokáže s ich názormi stotožniť.

Podľa toho, z ktorej strany sa na to pozriem. Slovensko nie je utečeneckou krízou dotknuté a atmosféra strachu, hraničiaca s hystériou, ktorá tu bola vyvolaná, je  neadekvátna situácii. To je pohľad zvnútra.

Z vonkajšieho pohľadu to vidím takto. Sme súčasťou Európskej únie a náš štát sa nezachoval a zatiaľ sa ani nechová správne vo vzťahu k  ostatným štátom EÚ. Neuplatnili sme voči štátom, ktoré sú zasiahnuté utečeneckou vlnou, ani minimálnu mieru solidarity. Preto som za to, aby sme kvóty prijali. Aby sme o ich význame a zmysle verejnosť pravdivo informovali. To sa nestalo. Prvý návrh kvót z apríla-mája 2015 znamená, že záťaž administrácie utekajúcich osôb rozdelí medzi štáty preto, aby bolo možné vykonať s utekajúcimi azylovú procedúru. Bolo a je úplne jasné , že ide o mimoriadnu situáciu, a že pre množstvo utekajúcich to  nárazníkové štáty nemohli samé zvládnuť.

 

My sme v tejto situácii neboli schopní na takúto procedúru prijať ani 800 ľudí. Išlo o to, aby boli utečenci riadne zaregistrovaní, aby sme zistili, ktorí z nich sú ľudia zachraňujúci si život, ktorí sú ekonomickí  migranti, a ktorí sú bezpečnostným rizikom pre EÚ. Úplne v zárodku sme túto zmysluplnú spoluprácu krajín zablokovali.

Ako dodržiavame práva cudzincov u nás?

Ako kedy a ako v čom. Pokiaľ ide o právne predpisy, bez ohľadu na utečeneckú krízu, lebo tá vtedy ešte nebola taká vypuklá, podala som Ústavnému súdu SR podnet na začatie konania o súlade niektorých ustanovení azylového zákona a zákona o pobyte cudzincov s ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd však podnet neprijal, takže sa to neriešilo.

Minulý rok sa problému cudzincov a ich práv zhostili aj médiá. Zistili, že na cudzineckej polícii úradníci nevedia anglicky, ak nemáte pomoc, vybavovanie niekedy ani nie je možné.

Náš úrad sa venoval aj postupom cudzineckej polície. Prieskum prebiehal dva roky. Počas nich sme pravidelne a bez predchádzajúceho ohlásenia  chodili preskúmavať postup zamestnancov cudzineckej polície, ako komunikujú s klientmi, ako sa správajú, ako vybavujú žiadosti cudzincov.

Správu sme odovzdali, aktuálne je v riešení. Vytýkala som aj nedostatočnú komunikáciu s cudzincami, aj nepripravenosť úradov, aj organizačné nedostatky, aj nevľúdnosť prostredia.

Navrhované opatrenia si nevyžadujú až tak veľa peňazí, skôr vôľu vedenia lepšie zorganizovať prácu a podmienky v oddeleniach cudzineckej polície, a to nielen pre prichádzajúcich cudzincov, ale aj pre svojich zamestnancov.

Dáni schválili zákon, ktorý ich oprávňuje odoberať utečencom hotovosť. Podobný poznajú aj Nemci či Švajčiari. Z  hľadiska ľudskej dôstojnosti sa na nich vzniesla kritika, mnohým to  pripomína správanie počas 2. svetovej vojny. Čo si myslíte o takomto postupe autorít?

Treba povedať, že nedávno takýto problém riešili aj Česi. Upozorňovala som na to, že aj Slovenská republika postupuje spôsobom, že keď umiestňuje cudzinca do uzavretého a stráženého útvaru policajného zaistenia, tak mu policajti odoberú všetky veci, ktoré pri sebe má. Financie aj cennosti. Pri odchode z tohto útvaru policajti cudzincovi odobraté veci vrátia, až na sumu finančných prostriedkov. Náklady za poskytnutú stravu a ďalšie náklady za pobyt sú odrátané. Ak zaistený cudzinec peniaze nemal, jeho náklady za pobyt hradí štát. My teda tento postup praktizujeme dlhodobo a nie iba v dôsledku a pod tlakom utečeneckej krízy.

Vráťme sa však k podnetom od občanov. Patrí medzi ne napríklad prístup seniorov k sociálnym službám a bezbariérovosť?

Áno, venovali sme sa aj hĺbkovej analýze problémov seniorov. Výsledky a návrhy opatrení som prezentovala aj Národnej rade SR. Okrem iných problémov, mnoho ľudí trápi aj prístup do úradov, aj priestorové bariéry vovnútri úradov, v ktorých si ľudia bežne musia vybavovať veci.

V minulom roku sme preto preskúmavali bezbariérovosť úradov práce, sociálnych vecí a rodiny po celom Slovensku.  Aj za spolupráce s verejnosťou sme zistili veľa nedostatkov, ale zároveň sme stretli aj  veľa ochotných a pre pomoc ľuďom zapálených pracovníkov týchto úradov. Oni by boli najradšej, keby podmienky pre ich klientov boli lepšie.

To, že bezbariérovosť vo verejných budovách nie je ani po 25-tich rokoch fungovania demokracie zabezpečená, je prejavom určitej ľahostajnosti voči ľuďom a je to obraz o prioritách tých, ktorí riadia štát. Ak by boli ich prioritou ľudia, nie je možné, aby po 25 rokoch fungovania demokratického právneho štátu verejné inštitúcie neboli bezbariérové. Preto som presvedčená o tom, že bezbariérovosť nebola otázka peňazí ale priorít.

Ako hodnotíte pôsobenie súčasnej vlády z pohľadu tém, ktoré sú vo vašej kompetencii?

Verejný ochranca práv voči vláde ako kolektívnemu orgánu nemá žiadnu pôsobnosť preskúmavať a hodnotiť jej postup, preto sa k jej činnosti nemôžem ani nebudem vyjadrovať. Má však pôsobnosť k jednotlivým ministerstvám. K ich fungovaniu sa preto pravidelne vyjadruje.

Tak teda, ktoré ministerstvá reagujú dobre na vaše zistenia a ktoré naopak nie?

Ak uvažujem o období od roku 2012 doteraz, tak môžem povedať, že mám pozitívne aj negatívne skúsenosti. Napríklad pokiaľ ide o ministerstvo školstva, to z opatrení, ktoré som mu navrhovala, veľmi neprijalo. Ale na druhej strane niektoré podstatné postupne prijímalo.

Po mojom takmer dvojročnom tlaku prijalo napríklad to známe medializované zvýšenie stravného pre deti v reedukačných centrách, vytvorilo podmienky na zamestnanie asistentov v školách. Začali sa čiastočne meniť aj  podmienky zaraďovania detí do školského vzdelávania a reedukačných centier, robiť niektoré opatrenia vo vzťahu k diagnostike detí, ktoré sú zaraďované do základných škôl.

Myslím, že by sa v prípade tohto ministerstva dalo hovoriť o miernom pokroku. Žiaľ, v zásadných veciach, akými sú smerovanie školstva a spôsoby a formy vzdelávania, ministerstvo na naše návrhy nepristúpilo. Mám na mysli najmä v základnom školstve a v jeho prvom stupni zmenu celej podstaty a nastavenia vzdelávania, čo vnímam ako systémový problém.

Ako je na tom ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny?

Je to náš dennodenný abonent. Preskúmavame totiž jeho správne konania a rozhodovanie všetkého druhu. Teraz napríklad oznámilo, že urobilo zmeny v príspevkoch pre vdovy a vdovcov. Asi iba nedopatrením zabudlo uviesť, že k tomu pristúpilo po takmer trojročnom tlaku aj zo strany verejného ochrancu práv. Opakovane som upozorňovala na diskrimináciu v tejto oblasti, takže považujem prijatie tejto zmeny za pozitívne.

Veľa veci, ktoré aj v jednotlivých podnetoch vytýkame ako zistené nedostatky, sa úrady práce snažia odstrániť.  Aj v tomto ministerstve sú opäť systémové veci, ktoré sa neriešia. Je to napríklad úprava postupu riešenie prípadov, v ktorých úrady práce namiesto rozhodnutia posielajú ľuďom domov oznámenie a list. Tým ich oberajú o právo podať opravný prostriedok. Problém mám aj s úpravou pravidiel pre dávky v hmotnej núdzi a v oblasti politiky zamestnanosti.

Je na tom lepšie ministerstvo vnútra?

Z pohľadu dodržiavania a ochrany základných práv a slobôd toto ministerstvo závažným spôsobom porušuje tieto práva a neprejavuje ochotu zmeniť svoje fungovanie k lepšiemu. To je úplne zanedbaná kapitola. V  postupoch polície opakovane zisťujem závažné porušenia základných práv a slobôd, ktoré ako keby boli v jej činnosti zakódované až nezmeniteľne. Pritom vedenie polície a ani minister neprejavujú vôľu, aby prehodnotili niektoré postupy, uznali nedostatky a prijali účinné opatrenia. Aj navonok sa ich postoj prejavuje skôr ako nezáujem o zmenu a niekedy pôsobí až arogantne.

Viete to vysvetliť na konkrétnom príklade?

V demokratickom a právnom štáte je nepredstaviteľné, že ak verejný ochranca práv poukáže na to, že polícia „načierno“ používa na uzatvorenie osôb miestnosti, tak sa nič nestane a nie je prijaté žiadne opatrenie. Pritom z fotografií týchto priestorov, ktoré som ukázala poslancom v národnej rade, je zrejmé, že na stenách sú madlá, ktorých jediným účelom je pripútať človeka.

Navyše, tieto miestnosti nemajú žiadne iné vybavenie. Ich používanie je bežnou praxou. Nie je to jediná skúsenosť verejného ochrancu práv a ľudia by sa mali o tieto témy zaujímať. Podľa mňa je neochota prijímať opatrenia zo strany tohto ministerstva veľmi zlá pre nás všetkých. Funguje ako štát v štáte v situácii, keď nemáme zriadený nezávislý vyšetrovací orgán, ktorý by vykonával vonkajšiu kontrolu používania policajnej sily a činnosti. Takto demokratický štát fungovať nemôže.

Momentálne štrajkujú učitelia. Hovoria, že nechcú len vyššie platy, ale aj zmeny v ich postavení, či globálnejšie zmeny v školstve. Sestričky podali hromadné výpovede. Máte pocit, že sa naučili Slováci viac bojovať za  svoje práva?

Boli sme v školách a na základe toho som upozorňovala, že sú v tejto oblasti obrovské problémy. Ak my niečo v školstve skúmame, tak  väčšinou je to uplatňovanie práva detí na vzdelanie, na prístup k vzdelávaniu. Musíme konštatovať, že nespokojní v systéme sú všetci. Deti, ich rodičia, aj učitelia. Keď sú dlhodobo, trvalo a vážne nespokojné všetky strany, je to veľmi zlé. Myslím si, že ľudia majú ešte stále veľmi veľa trpezlivosti, čo potvrdzujú aj naše poznatky. Preto keď už vyšli do od ulíc zdravotné sestry a učitelia, tak je to veľký signál a treba robiť opatrenia.

Čo vlastne môže ombudsmanka robiť, keď zistí porušenie základných práv? Navrhovať, predkladať správy?

Áno, upozorňovať na porušenia. Apelovať na to, aby kompetentní stav riešili. Ako sme to robili v prípade potvrdenej systémovej diskriminácie v školstve, diskriminácie vdovských a vdoveckých dôchodkov, starodôchodcov, neadekvátnych policajných zásahov a v ďalších prípadoch. Verím tomu, že keď neprestaneme, tak sa to začne zlepšovať. Je  na úrovni a kultúre daného štátu, či a ako bude k tým navrhovaným opatreniam bude pristupovať. Zisťujem, že prijatie opatrení trvá aj tri roky. Myslím si, že z tohto pohľadu sme ešte na úrovni dosť zaostalej demokracie.

Ďalšie články
Všetky články