Dubovcová:Dovoľme žiť ľuďom slobodne

23.01.2015

Denník SME prináša rozhovor s verejnou ochrankyňou práv Janou Dubovcovou k blížiacemu sa referendu. Nižšie si ho môžete celý prečítať.

DUBOVCOVÁ: Dovoľme žiť ľuďom slobodne

Obavy časti spoločnosti o tradičnú rodinu sú neopodstatnené, hovorí ombudsmanka Jana Dubovcová.

Aký je váš názor na toto referendum?

„Je to nástroj priamej demokracie a ak sú splnené podmienky, je  vyhlásené, preto o tom nemá zmysel diskutovať. V každom prípade je  referendum na to, aby ľudia mohli rozhodovať o dôležitých otázkach verejného záujmu. Myslím si, že také sú aj tieto – verejný záujem vzbudili, ale o tom, či sú dôležité, by sa dalo a malo diskutovať. Tak, ako sú otázky položené, nedávajú veľký priestor na následný konkrétny krok v právnej úprave. Je to skôr prieskum verejnej mienky.“

Prečo ste sa rozhodli verejne povedať svoj názor na tému referenda?

„Odkedy sa ukázalo, že referendum bude, dostávala som veľa otázok z  médií, aby som sa k týmto témam vyjadrila. To, že som mlčala, začalo byť pre tento úrad možno až nepríjemné, preto som sa rozhodla, že vyjadrenie dám.“

Vyhlásili ste, že hlasovať nepôjdete. Aký máte dôvod?

„Keďže je u nás referendum postavené tak, že môžete vyjadriť názor aj  tým, že sa na ňom nezúčastníte, túto možnosť využijem, pretože na  všetky otázky by som odpovedala nie. To znamená, že ak by som naň šla, bolo by to zbytočné.“

Čo si myslíte o referendových otázkach? Prvá hovorí o tom, aby sa manželstvom nemohlo nazývať iné spolužitie ako muža a ženy.

„Táto aj všetky ostatné otázky akoby boli položené z obáv časti spoločnosti o tradičnú rodinu. Tieto obavy nemám ani pokiaľ ide o  zachovanie tradičného manželstva, tradičných hodnôt, ani pokiaľ ide o  osvojenie alebo vzdelávanie detí. Naopak, ak by bolo umožnené manželstvo všetkým dospelým osobám, ktoré by pred orgánom štátu vyhlásili, že budú spolu žiť v trvalom zväzku – manželstve, že sa budú vzájomne ctiť a  starať o seba, bolo by to na prospech spoločnosti. Okrem toho, zákon uznáva uzatváranie manželstiev pred orgánom štátu a pred orgánom cirkvi.“

Riešením by mohlo byť, že homosexuáli by mohli uzatvárať manželstvo na úrade a cirkev by zostala verná svojim hodnotám?

„Chcem povedať ľuďom, ktorí sa obávajú, že takáto možnosť by zničila tradičnú rodinu, že ich strach je neopodstatnený. Štát nemôže zákonom diktovať cirkvi a ľuďom, ako majú postupovať pri uzatváraní manželstva. Cirkev aj veriaci sa môžu naplno uplatniť a vybrať si formu uzavretia manželstva pred orgánom cirkvi, vyznávať svoje hodnoty aj podľa nich žiť tak. Štát by však nemal mať problém nastaviť podmienky občianskeho sobáša tak, aby mohli manželstvo uzatvárať všetky dospelé osoby bez ohľadu na sexuálnu orientáciu.“

Priblížili by sme sa tak väčšine krajín v Európe...

„Keby sme toto povolili, našu spoločnosť by to len zlepšilo. Umožnili by sme ľuďom, aby žili podľa svojho presvedčenia. Možno, že aj povery o  tom, akým neusporiadaným spôsobom táto časť spoločnosti žije, by boli konfrontované s tými, ktorí by žili usporiadaným životom. Takto podľa mňa uvažovali aj európske štáty, ktoré toto umožnili a určite sa o nich nedá povedať, že by boli rozvrátené alebo neuznávali tradičné hodnoty.“

Druhá otázka sa týka adopcií. Je deťom je lepšie v akejkoľvek rodine ako v detskom domove?

„Samozrejme. Každý človek, ktorý má nejaké pocity, si uvedomuje, že dieťaťu je vždy lepšie v milujúcom prostredí než v ústavnej starostlivosti.“

Mohla by to byť aj homosexuálna domácnosť?

„To, ako sa viete o niekoho postarať, predsa nesúvisí s vaším pohlavím a sexuálnou orientáciou. Osvojenie dieťaťa nie je útok na  klasickú rodinu. Musíme si uvedomiť, že o osvojení sa rozhoduje vtedy, keď tradičná rodina už neexistuje – buď zlyhala, rodičia zomreli, dieťa nikoho nemá. Vtedy sme v situácii, keď dieťa nemá rodinu, nemá sa oň kto postarať a ide o to mu ju zabezpečiť.“

A to sa pri každom dieťati nepodarí...

„Priority sú nastavené tak, že pokiaľ sa podarí zabezpečiť rodinu, ktorá sa skladá z matky a otca, je to ideálne. Ale ak sa to nepodarí, prichádzajú do úvahy iné alternatívy až po ústavnú výchovu. Myslím si, že keď si môže dieťa osvojiť jednotlivec, bolo by vhodné, keby to mohol urobiť každý, kto je pripravený sa oň dobre postarať. Kritériom by  nemala byť sexuálna orientácia žiadateľa o osvojenie, ale schopnosť vytvoriť dieťaťu milujúce prostredie.“

Poslednou otázkou je právo neposielať dieťa na hodiny, kde sa bude hovoriť o sexuálnej výchove a eutanázii...

„Naše školstvo má veľmi veľa nedostatkov, ale jednu vec určite nemôžem vnímať ako nedostatok. Školský systém je založený na tom, že rodič môže vybrať školu pre dieťa, štát má povinnosť zabezpečiť pluralitu vo vzdelávaní. Základné školy máme obecné, cirkevné a súkromné a každá má svoj vzdelávací program – rodič si môže vybrať. Okrem toho sa už teraz môžu rodičia podieľať na spoluvytváraní vzdelávacieho programu v školách.“

Považujete túto otázku za zbytočnú?

„Považujem ju za otázku, ktorú položili ľudia v presvedčení o tom, že si nemôžu uplatniť rodičovské práva pri výchove a vzdelávaní svojho dieťaťa a chcú mať možnosť do toho zasiahnuť. Pokúšam sa im vysvetliť, že túto možnosť majú. Ak napriek tomu narazia na problém, že sa už nestotožňujú s programom školy, môžu dieťa preložiť do inej školy. Okrem toho sa už teraz môžu rodičia podieľať na spoluvytváraní vzdelávacieho programu v školách.“

Nedávno ste povedali, že LGBTI komunita podľa vás pre väčšinu ľudí nie je problém. Myslíte si, že sa táto téma iba zneužíva záujmovými skupinami a politikmi?

„Pokiaľ ide o politiku, tak všetko je možné. Skôr si myslím, že sa  nie zneužíva, ale využíva záujem verejnosti o otázky predložené do  referenda. Z verejných diskusií sa ukazuje, že dosť polarizujú spoločnosť a keďže sa začal predvolebný rok, určite to nemôže ujsť pozornosti politikov, takže táto téma sa zrejme stane aj súčasťou politickej propagandy.“

Neprispieva k polarizácii spoločnosti aj to, že politické reprezentácie sa tejto téme dlhodobo vyhýbajú?

„Na Slovensku je veľa tém, ktoré sa neriešia prioritne, hoci sa  ukazuje, že prioritnými by mohli byť. Je to aj otázka vzťahu spoločnosti k menšinám, nielen k LGBT, ale často poukazujem aj na to, aký máme prístup k rómskej národnostnej menšine. Málo o tomto diskutujeme, málo o  sebe vieme.“

Ako si to vysvetľujete? Nemajú ľudia záujem o tému menšín, okrem homosexuálov sú to aj seniori, invalidi a podobne?

„Nemyslím si, možno je to aj tým, že Slovensko transformovalo do  svojho právneho poriadku mnohé smernice Európskej únie, že sme to robili veľmi rýchlo a máme celkom dobre postavený právny poriadok, pokiaľ ide o  základné práva a slobody. Nedostáva sa však do praxe, ako keby niektoré ich obsahy neboli pochopené a ani sa na to nekládol dôraz. Nemali sme verejné diskusie a ľudia si nevedia pod rôznymi pojmami predstaviť, o čo ide. Vo vážnych témach sa riadime pocitmi.“

Ktorá z menšinových skupín, ktorými sa aj vy zaoberáte ako verejná ochrankyňa práv, je na tom najhoršie?

„Najvypuklejší je problém zaostávania rómskej národnostnej menšiny v  životnej úrovni v porovnaní s väčšinovým obyvateľstvom. Nerieši sa ani ostrie medzi časťou rómskej populácie, ktorá žije v sociálne vylúčených spoločenstvách, ich susedmi a väčšinovou spoločnosťou. Nestačí zlepšovať infraštruktúru v osadách a hovoriť len o peniazoch. Treba robiť opatrenia a otvoriť verejnú diskusiu, aby sa väčšina s menšinou mohli spoznať. Lebo dnes majú o sebe skreslené predstavy.

Niektorí odborníci spochybňujú rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým povolil hlasovanie o ľudských právach, ak sa neznižuje ich štandard. Aký je váš názor, keďže ústava dosiaľ takéto otázky v referende zakazovala?

„Verejný ochranca práv je ústavný orgán, a to mi nedáva veľký priestor, aby som hodnotila Ústavný súd a jeho konanie. Ústavné orgány by sa k sebe mali správať korektne, takže nebudem hodnotiť jeho rozhodnutie. Keďže som aj právnička, mám naň osobný názor, ale nemyslím si, že je vhodné, aby som ho zverejnila.“

Keď hovoríte o korektných vzťahoch, musím pripomenúť, že ústavný súd už dvakrát odmietol vaše podanie k zákonu o cudzincoch...

„Z toho vyplýva, že budem hľadať spôsob, ako ho podať tretíkrát, pretože niektoré ustanovenia zákona sú podľa mňa v rozpore s ústavou. Myslím si, že v určitých konaniach je porušená tzv. zásada rovnosti účastníkov konania a rovnosti zbraní, pretože niektoré rozhodnutia nie sú odôvodnené ničím iným, iba bezpečnostným záujmom štátu. Osoba, ktorej sa takéto rozhodnutie týka, nemá možnosť sa brániť, pretože nevie, čo presne sa za takýmto argumentom skrýva. V niektorých krajinách sa  poverení advokáti môžu oboznamovať s príčinou odmietnutia a na základe toho predkladať dôkazy na obranu účastníka konania proti štátnemu orgánu. A bezpečnostný záujem štátu takýmto postupom nie je ohrozený.“

Úrad ombudsmana vládnuce strany akoby odsúvali na okraj. Stiahli ste zástupcov z poradných výborov vlády pre nedostatok peňazí. Aký máte vzťah s vládou?

„Od 1. januára som stiahla právnikov Kancelárie verejného ochrancu práv z poradných orgánov vlády. Kancelária je finančne taká poddimenzovaná, že si nemôže dovoliť obsadiť všetky miesta. Namiesto 34  právnikov tu pracuje 18 a to neumožňuje napĺňať všetky úlohy vyplývajúce z ústavy. Nemôžeme si dovoliť zúčastňovať sa na aktivitách, ktoré nesúvisia priamo s našimi povinnosťami. Verejný ochranca práv má preskúmavať výkon verejnej správy z hľadiska dodržiavania základných práv osôb, preto som v našej účasti v poradných výboroch vlády videla konflikt záujmov.“

Peniaze vám prideľuje vláda a parlament. Je nízky rozpočet signálom?

„Je v záujme štátov, ktoré zriadili verejného ochrancu práv, aby bol aj finančne nezávislý a štáty sú takto aj usmerňované. Pokiaľ sú verejní ochrancovia práv ústavným orgánom, mali by mať samostatnú rozpočtovú kapitolu. My ju nemáme, preto ani nevyjednávam o peniazoch. Prideľujú sa  nám z kapitoly všeobecná pokladničná správa, ktorá patrí pod ministerstvo financií. To nie je nezávislý model financovania inštitútu ombudsmana. Je to tak od začiatku v roku 2004.“

O súčasnej vláde ste povedali, že základné práva a slobody nevníma ako niečo, čo má ľuďom dať a chrániť. Z čoho ste vychádzali?

„Vychádzam zo skúseností a najmä z toho, že na závažné zistenia, ktoré si vyžadujú prijatie celoštátnych systémových opatrení, vláda nereaguje alebo len veľmi ťažko prijíma opatrenia. Keď zistím nedostatky v nejakom úrade, tak takmer všetky opatrenia na zlepšenie príjmu. Na  celoštátnej úrovni ani poslanci parlamentu, ani vláda systémové zmeny neiniciujú.“

Vláda a parlament ignorujú problémy občanov, ktoré vy zistíte a predložíte. Nemení sa to aspoň pred voľbami?

„Sme v období pred voľbami a niektoré problémy, ktoré v sociálnych balíčkoch začína vláda iniciatívne riešiť, sú aj tie, na ktoré som poukazovala ako verejná ochrankyňa práv v minulosti, a neriešili ich. Možno má predvolebné obdobie svoje čaro.“ 

autorka: Dana Jancová, SME




Zobraziť všetky