Verejný ochranca práv v Slovenskej republike

Po viac ako 40 rokov trvajúcom deficite v oblasti ľudských práv začalo po roku 1989 (vtedajšie) Československo aktívne participovať na ľudsko-právnych aktivitách v národnom aj medzinárodnom meradle. Demokratizácia krajiny, prijímanie novej legislatívy a inštitucionalizácia zabezpečenia ochrany práv a slobôd priniesla so sebou okrem iného aj zriadenie inštitútu verejného ochrancu práv, čím sa Slovenská republika v roku 2001 priradila k takmer 70 štátom sveta, v ktorých úrad ombudsmana aktívne dohliada na výkon verejnej správy.

V podstatnej miere mala na jeho vznik a formovanie vplyv aj existencia tohto úradu vo viacerých európskych a už aj okolitých postkomunistických krajinách, ako aj prijatie niektorých  aktov na úrovni Rady Európy[1]. Z krajín Vyšehradskej štvorky vytvorilo úrad ombudsmana Slovensko ako posledné. Poľsko zriadilo úrad ombudsmana v roku 1987, Maďarsko v roku 1993 a Česko v roku 1999.

Vytvorenie ombudsmanského inštitútu v podmienkach Slovenskej republiky a začatie jeho činnosti prebiehalo v období predvstupového procesu do Európskej únie. Slovenská republika tým mohla deklarovať plnenie určitého európskeho štandardu výkonu a ochrany ľudských práv ako aj predvstupových podmienok v súvislosti s inštitucionálnou stabilitou ako zárukou demokratického zriadenia a právneho štátu, ako aj dodržiavania ľudských práv a ochrany menšín.

 
Právnym predpokladom vzniku nového ústavného orgánu verejného ochrancu práv bolo prijatie ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa menila a dopĺňala Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Do ôsmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky bol zaradený druhý oddiel s názvom „VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV“ s čl. 151a.

Na základe toho Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv (ďalej len zákon o verejnom ochrancovi práv), ktorý ustanovil podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb.

Dňa 19. marca 2002 bol v tajnom hlasovaní zákonodarného zboru zvolený historicky prvý verejný ochranca práv. Stal sa ním doc. JUDr. Pavel Kandráč CSc., ktorý 27. marca 2002 zložil sľub do rúk predsedu národnej rady. Súčasne mal ako verejný ochranca práv zvolený prvýkrát po nadobudnutí účinnosti tohto zákona začať vykonávať svoju pôsobnosť najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa zloženia sľubu. Dňa 30. januára 2007 Národná rada Slovenskej republiky v tajnom hlasovaní zvolila Pavla Kandráča do funkcie verejného ochrancu práv aj na ďalšie funkčné obdobie (2007 - 2012), ktoré mu uplynulo 27. marca 2012. Dňa 28. marca 2012 zložila zákonom predpísaný sľub nová verejná ochrankyňa práv JUDr. Jana Dubovcová, ktorú poslanci NR SR zvolili do funkcie 13. decembra 2011.

Zákonom o verejnom ochrancovi práv bola súčasne zriadená Kancelária verejného ochrancu práv so sídlom v Bratislave, ktorej úlohou je plniť úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti verejného ochrancu práv. Táto začala svoju činnosť v máji 2002. Prví odborní zamestnanci právnych odborov mohli nastúpiť až po novele zákona o štátnej službe v auguste 2002. V uvedenom čase bolo už verejnému ochrancovi práv doručených približne 1000 podnetov fyzických osôb a právnických osôb.

V nasledujúcich rokoch bolo prijatých niekoľko noviel zákona o verejnom ochrancovi práv. Prvé dve novely (zákon č. 411/2002 Z. z. a zákon č. 551/2003 Z. z.) sa týkali  právnej úpravy personálneho zabezpečenia Kancelárie verejného ochrancu práv a postavenia štátnych zamestnancov a zamestnancov kancelárie. V roku 2004 boli prijaté tri novely. Prvá sa týkala zrušenia zákonného oprávnenia verejného ochrancu práv oboznamovať sa s obsahom utajovaných skutočností (zákon č. 215/2004 Z. z.), ďalšie dve ovplyvnili samostatné hospodárenie Kancelárie verejného ochrancu práv s prostriedkami zo štátneho rozpočtu, nakoľko sa zrušila samostatná kapitola kancelárie a táto bola najskôr zapojená na štátny rozpočet prostredníctvom kapitoly štátneho rozpočtu Kancelária prezidenta Slovenskej republiky (zákon č. 523/2004 Z. z.), s odstupom jedného mesiaca bola uvedená skutočnosť predmetom ďalšej právnej úpravy (zákon č. 618/2004 Z. z.), v dôsledku ktorej Kancelária verejného ochrancu práv s účinnosťou od 1. januára 2005 zabezpečuje svoje náklady cez kapitolu Všeobecná pokladničná správa, ktorej správcom je minister financií Slovenskej republiky.

Z hľadiska samotného výkonu funkcie verejného ochrancu práv bola najdôležitejšou zmenou novelizácia z roku 2006, ktorá zmenila aj ústavnú úpravu postavenia verejného ochrancu práv (ústavný zákon č. 92/2006 Z. z.) a následne aj zákon o verejnom ochrancovi práv (zákon č. 122/2006 Z. z.).  Odporučenie vypracovať návrh novelizácie právneho postavenia verejného ochrancu práv bol súčasťou polročnej správy, ktorú z vlastnej iniciatívy predložil verejný ochranca práv Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien ešte v roku 2004. Výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien sa stal predkladateľom návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky a zákona o verejnom ochrancovi práv. Uvedenú iniciatívu výboru je možné jednoznačne považovať za vyvrcholenie veľmi dobrej spolupráce výboru a verejného ochrancu práv pri ochrane práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb v Slovenskej republike.

Pri vypracovaní návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky a zákona o verejnom ochrancovi práv sa postupovalo s osobitou odbornou starostlivosťou s hlavným cieľom zabezpečiť účinnejšiu a efektívnejšiu ochranu práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. Pokladom boli najmä praktická aplikácia právnej úpravy, preskúmavanie podnetov fyzických osôb a právnických osôb, konanie z vlastnej iniciatívy, v neposlednom rade poznatky a závery stretnutí ombudsmanov, osobitne ombudsmanov krajín V4, Medzinárodná charta efektívnosti ombudsmanov, Ústava Európskej únie, medzinárodné zmluvy a dohovory upravujúce ochranu ľudských práv a základných slobôd, ktoré boli podrobené analýze so súčasným rešpektovaním zachovania filozofie platnej právnej úpravy.

Medzi zmeny schválené Národnou radou Slovenskej republiky patrili najmä doplnenie verejného ochrancu medzi osoby oprávnené predložiť ústavnému súdu návrh na začatie konania v prípade zistenia skutočností nasvedčujúcich tomu, že uplatnenie právnych predpisov môže ohroziť ľudské práva a základné slobody, možnosť verejného ochrancu práv podieľať sa na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb, povinnosť všetkých orgánov verejnej moci poskytnúť verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť, lehota 20 dní na plnenie povinnosti orgánov verejnej správy poskytovať verejnému ochrancovi práv informácie vysvetlenia a stanoviská ku skutkových a k právnym otázkam a plniť si ďalšie zákonné povinnosti, nakoľko práve od rýchlosti poskytnutia potrebných podkladov závisí jeden z prioritných cieľov, a to služba pre občana bez zbytočných prieťahov, povinnosť orgánov verejnej správy poskytovať potrebné spisy a doklady, ako aj vysvetlenie k veci aj v prípade, ak osobitný predpis obmedzuje právo nahliadať do spisov len pre vymedzený okruh subjektov, oznamovanie svojho stanoviska v prípade, ak opatrenia prijaté vo veci nadriadeným orgánom alebo vládou Slovenskej republiky považuje za nedostatočné priamo národnej rade alebo ňou poverenému orgánu. Medzi náležitosti podnetu sa doplnilo určenie orgánu verejnej správy, proti ktorému podnet smeruje a v prípade, ak sa netýka osoby, ktorá ho podala, nevyhnutnosť predložiť písomný súhlas dotknutej osoby alebo písomné plnomocenstvo vo veci z dôvodu ochrany a spracúvania osobných údajov. Ďalšie zmeny sa dotýkali najmä procesnej činnosti.

Medzi pôvodne navrhované zmeny, ktoré si Národná rada Slovenskej republiky neosvojila, patrí rozšírenie pôsobnosti verejného ochrancu práv na všetky práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb, a tým priblíženie sa k ochrane pred celou „maladministráciou“ (zlou správou) obdobne ako v iných krajinách Európskej únie, právnické vzdelanie ako podmienku zvoliteľnosti verejného ochrancu práv a vrátenie samostatnej kapitoly v štátnom rozpočte, ktoré by bolo možné považovať za potvrdenie ústavou danej nezávislosti verejného ochrancu práv. Prijaté zmeny nadobudli účinnosť dňa 1. apríla 2006. Následne bol zákon o verejnom ochrancovi práv novelizovaný v roku 2009 (zákon č. 400/2009 Z. z.) v časti týkajúcej sa platového poriadku kancelárie.

Aj s ohľadom na prijaté zmeny je možné inštitút verejného ochrancu práv v právnom poriadku Slovenskej republiky charakterizovať ako kontrolný orgán sui generis vo vzťahu k orgánom verejnej správy. Pôsobnosť verejného ochrancu práv je konštituovaná na ochranu subjektívnych práv – základných práv a slobôd a nie ochranu zákonnosti ako takej.

Úrad   verejného  ochrancu  práv  doplnil už existujúci   systém   orgánov ochrany práva. Funkcia   verejného  ochrancu práv ako sprostredkovateľa medzi občanom a štátom má kontrolnou činnosťou   upevňovať  ústavnosť a  legalitu konania a rozhodovania orgánov i inštitúcií verejnej  správy vo  vzťahu   k fyzickým  osobám  a právnickým osobám. Verejný ochranca práv neodvodzuje svoju autoritu od štátnej moci, ale od prirodzeného spojenectva s parlamentom a s verejnosťou,  s občanmi, ktorí sú autentickým zdrojom moci v spoločnosti. Preto verejný  ochranca práv neprikazuje, nemôže rušiť a odvolávať rozhodnutia, ale môže odporúčať opatrenia pre dobro a prospech občana.


[1]najmä  Odporúčanie Parlamentného zhromaždenia R No 757 (1975)[1], Odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy R (85) 13 o inštitúcii ombudsmana, Rezolúcia Výboru ministrov (85) 8 o spolupráci medzi ombudsmanmi členských štátov navzájom a s Radou Európy, Odporúčanie Parlamentného zhromaždenia R 1615 (2003)1 o inštitúcii ombudsmana