Vyvlastnenie - legálny , ale krajný spôsob získania vlastníctva

20.08.2004

Vyvlastnenie - legálny , ale krajný spôsob získania vlastníctva

Problematika vyvlastňovania je v súčasnosti veľmi aktuálna a zaujímavá, občania s ňou aj v minulosti nemali najlepšie skúsenosti, no v povedomí verejnosti je príliš málo informácií o právnej úprave tohto inštitútu.
Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Treba si však uvedomiť, že s vlastníctvom sú spojené aj určité záväzky, ktoré sa musia rešpektovať a samozrejme dodržiavať. Niektoré z nich sú ustanovené priamo v základnom zákone štátu, v Ústave SR. Predovšetkým nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že výkonom vlastníckeho práva sa nesmie poškodzovať ľudské zdravie, príroda, kultúrne pamiatky a životné prostredie. V prípade potrebnosti určitých zásahov je tu možnosť len do miery ustanovenej zákonom. Jedným z takých zásahov je aj vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Predmetné zásahy sú legitímnymi, podľa čl. 20 ods. 4 ich dovoľuje Ústava SR so zdôraznením, že prichádzajú do úvahy len v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme. Samozrejme, že realizácia sa musí uskutočňovať len na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podrobnejšie o problematike vyvlastnenia ustanovuje Stavebný zákon č. 50/1976 Zb. v znení neskorších právnych predpisov vo svojej štvrtej časti nazvanej „Vyvlastnenie“. Jej obsahom sú ustanovenia o predmete a účele vyvlastnenia, o jeho cieli, o podmienkach vyvlastnenia, o náhrade za vyvlastnenie, ako aj o užívaní vyvlastneného pozemku a stavby.
Inštitút vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva je dnes v našom právnom poriadku upravený v rozsahu a za podmienok, ktoré sú v súlade s princípmi právneho a demokratického štátu a  sú porovnateľné s právnymi úpravami vyspelých demokratických štátov. Vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva je najzávažnejším výnimočným spôsobom zásahu do tohto práva a je možné iba ako krajný právny prostriedok získania vlastníckeho práva k veci proti vôli jej vlastníka.
Z doteraz uvedeného jednoznačne vyplýva, že vyvlastnenie je možné iba vtedy, keď sú splnené (súčasne) nasledovné ústavné podmienky:
a) vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere
b) vo verejnom záujme
c) len na základe zákona
d) a za primeranú náhradu.
Okrem toho ďalšie podmienky vyvlastnenia sú ustanovené i v § 110 ods. 1,2,3 Stavebného zákona (č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov), kde sa jednoznačne ustanovuje, že realizovať vyvlastnenie možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. To znamená, že pokiaľ navrhovateľ nepreukáže, že sa pokúsil získať vlastnícke právo alebo iné právo k veci od jej vlastníka dohodou, a že tento pokus nebol z jeho strany akceptovaný.

Treba tiež zdôrazniť, že vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom rozsahu a to tak z hľadiska výmery pozemku, veľkosti stavby alebo ich príslušenstva. Dôležité je aj to, že vyvlastnením možno uskutočniť iba taký zásah do vlastníckeho práva, ktorý je potrebný na dosiahnutie účelu, pre ktorý sa vyvlastnenie uskutočňuje.
Veľmi významnou skutočnosťou, ktorú v súvislosti s vyvlastnením nemožno opomínať, je tvrdenie ustanovenia § 108 ods. 2 Stavebného zákona, že vyvlastnenie je možné len vo verejnom záujme. Tento sa musí preukazovať vo vyvlastňovacom konaní a jeho účel musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania, ktoré sa spravidla preukazujú územným rozhodnutím. Napr. o vyvlastnenie vo verejnom záujme pôjde v prípade verejnoprospešných stavieb, výstavbu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií, výstavbu energetického diela na výrobu alebo rozvod elektriny, výstavbu vojenských objektov a vojenských priestorov, stavby dráh, zachovanie a riadne užívanie kultúrnej pamiatky, výstavbu potrubí pre pohonné hmoty a ropu, uskutočnenie stavieb, ktoré sú významnou investíciou a v ďalších prípadoch ustanovených v § 108 ods. 1 Stavebného zákona.
Podmienka, že vyvlastnenie sa môže uskutočniť len na základe zákona znamená, že ono sa môže uskutočniť len na základe osobitného zákona a pri splnení všetkých v ňom stanovených zákonných podmienok. Týmto zákonom v slovenskom právnom poriadku je Stavebný zákon pod číselným označením 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov.
Posledná z podmienok, ktorá pri vyvlastňovaní musí byť rešpektovaná je poskytnutie primeranej náhrady. Zväčša ide o prípady plnenia v peniazoch a jej primeranosť sa určuje podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Iste, že môže byť aj menšia ako trhová. Právnym predpisom, podľa ktorého sa určuje výška náhrady, je všeobecne záväzný právny predpis a to vyhláška č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení neskorších predpisov. Konkrétna výška vyvlastňovacej náhrady a spôsob jej úhrady musí byť uvedený vo vyvlastňovacom rozhodnutí, ktorému predchádza vyvlastňovacie konanie vykonávané stavebným úradom. Toto sa začína na návrh orgánu štátnej správy, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má predmet vyvlastnenia využiť na účel, na ktorý sa vyvlastňuje. Prerokovanie návrhu na vyvlastnenie sa uskutočňuje na ústnom konaní, ktoré nariaďuje stavebný úrad a najmenej 15 dní pred jeho uskutočnením oznámi jeho termín účastníkom konania. Výsledkom vyvlastňovacieho konania je rozhodnutie o vyvlastnení. Vyvlastnený majetok možno užívať len na účely, na ktoré bol vyvlastnený.

23. marca 2004

doc. JUDr. Pavel Kandráč, CSc., verejný ochranca práv









Zobraziť všetky