العربية

Dňa 14. júla 2008 prezentovala Slovenská republika v New Yorku pred Výborom Organizácie spojených národov na odstránenie diskriminácie žien svoju Druhú, tretiu a štvrtú periodickú správu k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien. Správa obsahuje informácie o legislatívnych, súdnych, administratívnych a iných opatreniach, prijatých za účelom uvedenia ustanovení Dohovoru do života, ako aj o pokroku, dosiahnutom od prerokovania východiskovej správy v júni 1998. 

Dohovor, dojednaný dňa 18. decembra 1979 v New Yorku, bol v mene Československej socialistickej republiky podpísaný v Kodani dňa 17. júla 1980 a následne prezidentom ratifikovaný s výhradou, že  Československá socialistická republika sa v súlade s odsekom 2 článku 29 Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien nepovažuje byť viazaná odsekom 1 jej článku 29. Dohovor nadobudol platnosť dňa 3. septembra 1981, pre Československú socialistickú republiku dňa 18. marca 1982. Vyhláška ministra zahraničných vecí o Dohovore bola zverejnená v Zbierke zákonov pod. č. 62/1987 Zb. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa dňa 28. mája 1993 uskutočnila s platnosťou od 1. januára 1993 notifikácia sukcesie Slovenskej republiky do mnohostranných zmluvných dokumentov, ktorých depozitárom bol generálny tajomník Organizácie Spojených národov (oznámenie zverejnené pod č. 53/1994 Z. z.). Následne dňa 6. októbra 1999 bol v New Yorku prijatý Opčný protokol k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, s ktorým Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas 22. septembra 2000 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 26. októbra 2000. Opčný protokol, na základe ktorého zmluvné štáty uznali kompetencie Výboru na odstránenie diskriminácie žien prijímať a posudzovať oznámenia podané jednotlivcami alebo v mene jednotlivcov alebo skupín jednotlivcov, že sa stali obeťami porušenia ktoréhokoľvek z práv ustanovených v Dohovore príslušným zmluvným štátom, nadobudol platnosť dňa 22. decembra 2000, pre Slovenskú republiku dňa 17. februára 2001 (oznámenie zverejnené pod č. 343/2001 Z. z.)


Poznatky verejného ochrancu práv k problematike diskriminácie žien

V marci 2008 uplynulo šesť rokov od zriadenia inštitútu verejného ochrancu práv v Slovenskej republike. Za uvedené obdobie bolo verejnému ochrancovi práv doručených viac ako 13 600 podnetov. Okrem toho je každoročne verejnému ochrancovi práv doručených množstvo ďalších podaní, ktoré nepatria do jeho zákonom ustanovenej pôsobnosti.  V týchto prípadoch poskytne vždy Kancelária verejného ochranu práv podávateľovi právne usmernenie, pozostávajúce z vysvetlenia právnej úpravy, vzťahujúcej sa na daný prípad, možností riešenia ako aj prípadného poskytnutia kontaktov na organizácie, ktoré môžu byť podávateľovi pri riešení jeho veci nápomocné. Tieto aktivity, cieľom ktorých je zvyšovanie právneho vedomia obyvateľstva, sú poskytované z vlastnej iniciatívy verejného ochrancu práv (nad rámec uložených zákonných povinností). Za šesť rokov činnosti bolo, mimo už spomínaného počtu podnetov, takto poskytnutých viac ako 26 000 právnych usmernení. Počet podaní žien tvorí ročne cca 36 % - 39 % z uvedeného počtu.

Problematika diskriminácie bola celkom predmetom viac ako 150 doručených podaní, z toho cca 40 % bolo vybavených ako podnet podľa zákona o verejnom ochrancovi práv a cca v 60 % bolo podávateľovi poskytnuté právne usmernenie. Rovnako ako v prípade podnetov všeobecne, aj v prípade podozrenia z diskriminácie sa počet podaní žien pohybuje okolo 30 %.  Kancelária verejného ochrancu práv nezaznamenala výrazné zmeny v počte doručených podnetov ani po nadobudnutí účinnosti zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý zveruje problematiku diskriminácie do pôsobnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva.

Za šesťročné obdobie činnosti (2002 – 2008) verejný ochranca práv preukázal 767 prípadov porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. Ani v jednom prípade nešlo o prípad diskriminácie z dôvodu pohlavia, ani diskriminácie z iného dôvodu.

Pohlavie (prípadne pohlavie a iný diskriminačný faktor, napríklad vek alebo sociálny status či príslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickej skupine pri podozrení z viacnásobnej diskriminácie) bolo zastúpené v minimálnej miere. S uvedeným problémom sa verejný ochranca práv stretáva skôr v rámci neformálnych stretnutí a besied s občanmi a našich priamych mediálnych vystúpení s možnosťou diváckych, resp. poslucháčskych vstupov. Skúsenosti s diskriminačným konaním sú v prevažnej miere uvádzané v súvislosti s pracovnoprávnymi vzťahmi, najmä v súkromnej sfére. Spravidla ide o problém prijímania do zamestnania alebo vytváranie nepriateľského prostredia na pracovisku.

Na verejného ochrancu práv sa  obrátili napríklad:
- kolektív zamestnancov jednej strednej školy. Vo svojom podnete uviedli, že riaditeľ školy nerieši ich sťažnosť  na jedného z vedúcich zamestnancov, ktorý každý deň uplatňoval na pracovisku psychický teror výrokmi ponižujúcimi ženské pohlavie typu „žena nepatrí do spoločnosti“, žena nie je človek“, prečo sa žena hrabe medzi ľudí“. Verejný ochranca práv podnet preskúmal a zistil, že pracovnoprávne vzťahy s príslušným vedúcim pracovníkom tejto školy boli riešené v rámci danej organizácie na jej operatívnych poradách.  Vedúcemu pracovníkovi bolo uložené upozornenie a  bol výslovne vyzvaný, aby osobné vzťahy  so svojimi podriadenými riešil vhodným spôsobom. Na výzvu verejného ochrancu práv o poskytnutie informácie a predloženie stanoviska riaditeľ školy oznámil, že danému vedúcemu pracovníkovi je daná výpoveď;
- riaditeľka personálneho oddelenia krajského školského úradu s tým, že zo strany nadriadenej zamestnankyne dochádza k ponižovaniu zamestnancov, vyvolávaniu atmosféry strachu, nespravodlivým obvineniam, či „neštandardnému“ znižovaniu stavu zamestnancov;
- vysokoškolská pedagogička, ktorá namietala diskriminačné konanie zo strany vedenia vysokej školy (fakulty), týkajúce sa nepredĺženia je pracovného pomeru, oneskoreného zaradenia do vyššej platovej triedy v rozpore so zákonom, ako aj ďalších skutočností súvisiacich s ukončením jej pracovného pomeru;
-učiteľka základnej školy, ktorej súd rozsudkom potvrdil diskriminačné konanie zo strany zamestnávateľa, ale ani následne nedošlo k náprave; v danom prípade boli okrem pretrvávajúcej diskriminácie súčasťou podnetu aj námietky podávateľky, týkajúce sa prejednávania petície rodičov za jej odvolanie z dôvodu nepedagogického správania k žiakom;
- učiteľka strednej školy, namietajúca diskrimináciu v tom, že jej omyl spočívajúci v uvedení nesprávnych štatistických údajov bol predmetom až dvoch dodatkov k zápisnici z porady vedenia a chyby iných kolegov, vrátane pochybenia riaditeľky školy neboli písomne podchytené vôbec;
-  zdravotná sestra, ktorá sa cítila byť diskriminovaná, pretože má tri deti, ktoré vychováva sama a jej nadriadená sa vyjadrila, že nepotrebuje takého zamestnanca, ktorý bude často doma s deťmi, boli o nej rozširované nepravdivé vyhlásenia a bezdôvodne odobrané osobitné finančné ohodnotenie;
- matka, ktorá sa domnievala, že dochádza k diskriminácii jej dcéry pri prijímaní do zamestnania v súkromnej vzdelávacej organizácii z dôvodu, že študovala cudzí jazyk v Kanade a uvedená organizácia, podľa jej tvrdení,  prijíma len lektorov z Anglicka.

Vo všetkých uvedených prípadoch šlo o diskrimináciu na pracovisku, aj keď uvádzaným dôvodom diskriminácie nebolo výlučne pohlavie, ale skôr „iné postavenie“, spočívajúce v konfliktnom vzťahu so zamestnávateľom.

Verejný ochranca práv v Slovenskej republike je nezávislý ústavný orgán, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom o verejnom ochrancovi práv chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. Pri preskúmavaní podnetu verejný ochranca práv zisťuje, ktoré základné právo bolo porušené a či bolo porušené orgánom verejnej správy. To sú základné podmienky potrebné na to, aby podnet patril do pôsobnosti verejného ochrancu práv. V pracovnoprávnych vzťahoch však aj orgán verejnej správy, ktorý vystupuje ako zamestnávateľ, nerozhoduje v súvislosti s výkonom verejnej správy. Z uvedeného dôvodu problematika diskriminácie v pracovnoprávnych veciach nie je v pôsobnosti verejného ochrancu práv.

I napriek tomu,  ak ide o preukázateľné porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania zamestnávateľskými subjektmi vo verejnom sektore, verejný ochranca práv aj v prípade odloženia podnetu z dôvodu nedostatku pôsobnosti upozorní zamestnávateľa (prípadne nadriadený orgán) na potrebu dodržiavania právnych predpisov v danej oblasti, prípadne si vyžiada stanovisko k uvedenému problému a vyzve na prijatie vhodných opatrení. Tento postup je zvlášť odôvodnený v prípadoch, kedy predmetom podnetu nie je len samotné diskriminačné konanie, ale aj súvisiace úradné postupy, resp. vybavovanie sťažností či žiadostí o informácie. Okrem toho, ako už bolo uvedené, podávateľovi poskytneme podrobné právne usmernenie.

Ďalšia skupina podnetov sa týkala, podľa podávateľov diskriminačnej legislatívy, najmä v sociálnej oblasti pri poskytovaní dôchodkov, ale aj v súvislosti s materským a príspevkom pri narodení dieťaťa. Na verejného ochrancu práv sa napríklad obrátila adoptívna matka, ktorá sa cítila byť finančne diskriminovaná platnou právnou úpravou, týkajúcou sa poskytovania materského. Iná adoptívna matka pociťovala ako diskrimináciu skutočnosť, že nárok na príplatok k materskému má podľa zákona len matka, ktorá dieťa porodila. Právnu úpravu v dôchodkových veciach podľa už neúčinných predpisov pociťovala ako diskriminačnú iná podávateľka, ktorá namietala podmienky priznávania vdovského dôchodku v závislosti od počtu vychovaných detí.

Verejný ochranca práv v Slovenskej republike nedisponuje legislatívnou právomocou, nemôže samostatne iniciovať zmenu v právnom poriadku. Napriek tomu, ak sa pri vybavovaní podnetov stretne s problémom nedostatočnej, prípadne nevhodnej právnej úpravy, obracia sa na príslušné výbory národnej rady, osobitne na Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien a svoje poznatky a pripomienky k legislatíve pravidelne  uvádza aj v správach o činnosti, ktoré každý rok predkladá Národnej rade Slovenskej republiky. 

Z doterajších poznatkov verejného ochrancu práv vyplýva, že subjektívne pocity diskriminácie vo viacerých prípadoch nespĺňali zákonné podmienky diskriminácie a v prípade diskriminačného konania, zvlášť vo forme obťažovania, bolo problematickým zabezpečovanie dôkazov. Rovnako je potrebné uviesť, že napriek už zaznamenaným pozitívnym zmenám, ešte značná časť obyvateľstva nemá potrebné znalosti o tom, aké práva im prináležia, ako si ich môžu uplatňovať, akými povinnosťami sú viazaní, ani aký je obsah antidiskriminačných ustanovení.

Aj z uvedeného dôvodu venuje Kancelária verejného ochrancu práv problematike diskriminácie pri zvyšovaní právneho vedomia verejnosti veľkú pozornosť. Zástupcovia kancelárie sa pravidelne zúčastňujú rôznych aktivít (konferencií, seminárov, praktických výcvikov) a vystúpení v médiách. Len za obdobie posledného roka šlo o viac ako desať podujatí venovaných tejto téme. Predchádzanie diskriminácii ako aj možnosti riešenia diskriminácie, vrátane právnych záruk ochrany pred diskrimináciou sú aj predmetom  vzdelávacích podujatí pre zamestnancov kancelárie. Antidiskriminačné opatrenia z dôvodu pohlavia, napríklad v súvislosti s tehotenstvom a materstvom aplikuje Kancelária verejného ochrancu práv v neposlednom rade aj v rámci svojej vlastnej činnosti úpravou pracovných podmienok.

Zo štatistického hľadiska počet podnetov namietajúcich diskriminačné konanie netvorí veľkú časť podaní adresovaných verejnému ochrancovi práv. Dôležitosť ochrany týchto práv a slobôd, ktorú im prikladá verejný ochranca práv a jeho kancelária je však zrejmý aj z počtu a zamerania aktivít, ktorých sú predmetom.

Poznatky verejného ochrancu práv k násiliu na ženách

S problémom násilia na ženách, resp. širšie ponímaného tzv. domáceho násilia sa stretáva aj verejný ochranca práv. Prevažná väčšina podaní z tejto oblasti bola od žien – matiek, ktoré boli sami, prípadne aj spolu s deťmi obeťami násilia zo strany svojho partnera.

Na viaceré úkony, ktoré od verejného ochrancu práv požadujú podávatelia podnetov nie je oprávnený. Týka sa to najmä preskúmavania rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní.  Zákon o verejnom ochrancovi práv uvádza, že ak sa podnet  týka preskúmania  právoplatného rozhodnutia orgánu  verejnej správy  alebo  ak  verejný ochranca  práv dospeje k záveru, že  rozhodnutie orgánu verejnej  správy je v  rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom,  postúpi vec na vybavenie príslušnému prokurátorovi,  prípadne urobí iné opatrenie, o čom upovedomí podávateľa podnetu. To isté môže urobiť aj s podnetom, ktorý obsahuje návrhy takých opatrení, ktoré patria do pôsobnosti prokuratúry a prokurátor je povinný  v lehotách ustanovených zákonom o prokuratúre (spravidla do dvoch mesiacov)  oznámiť  verejnému  ochrancovi  práv  opatrenia,  ktoré vykonal na odstránenie nezákonnosti.

V súvislosti s problematikou násilia v rodine z pôsobnosti verejného ochrancu práv zákon napríklad vyňal rozhodovacie právomoci vyšetrovateľov Policajného zboru,  prokuratúru, a súdy, s výnimkou štátnej správy súdov a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu.

Domáce násilie má okrem trestnoprávneho aj ďalšie, najmä občianskoprávne, sociálne či psychologické aspekty. Práve sociálne dôsledky a ich riešenie sú často predmetom podaní verejnému ochrancovi práv. 

Z  poznatkov verejného ochrancu práv vyplýva, že vo viacerých prípadoch sekundárna viktimizácia obetí násilia nie je problémom legislatívy, ale orgánov, ktoré ju uplatňujú a to bez ohľadu na skutočnosť, či k tomu dochádza z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov.

V záujme zabezpečenia právnej istoty ženy – obete násilia, verejný ochranca práv preskúmaval odôvodnenosť plynutia lehôt pri rozhodovaní príslušných orgánov v trestnom i občianskoprávnom konaní. Z podnetov obetí jednoznačne vyplýva, že nadmerné predlžovanie konania negatívne pôsobí na obeť, vyvoláva ďalšie pocity strachu a beznádeje. Samotná obeť potom bojuje nielen s násilníkom, ale i s mašinériou úradných postupov a neprimerane dlhým konaním, ktoré by malo slúžiť práve na jej ochranu.

Na  prieťahy v konaní úradu justičnej a kriminálnej polície sa takto napríklad sťažovala podávateľka, ktorá uvádzala, že od roku 2002 bola vystavená psychickému  a fyzickému utrpeniu, ktoré jej spôsobuje manžel. Starostlivosť o rodinu prenechal na ňu, začal požívať alkoholické nápoje, čo viedlo k rodinným roztržkám. K fyzickým útokom došlo prvýkrát 4 mesiace po narodení dieťaťa. Na verejného  ochrancu  práv  sa obrátila v roku 2006  so sťažnosťou proti úradu justičnej a kriminálnej polície vo veci trestného stíhania jej manžela, ktorého obvinila z trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Namietala, že od vznesenia obvinenia voči manželovi (uznesenie z mája 2004) nebola, aj napriek viacerým žiadostiam a urgenciám informovaná o stave predmetného trestného konania. Vo veci podľa jej názoru  dochádzalo k neprimerane zdĺhavému trestnému konaniu. Dôvody úradu justičnej a kriminálnej polície spočívajúce v objektívnych príčinách spôsobujúcich prieťahy v konaní (doposiaľ vykonané úkony, nadmerné množstvo spisov menovanej vyšetrovateľky, vrátane jej práceneschopnosti) verejný ochranca práv nemohol akceptovať a skonštatoval zbytočné prieťahy  konaní. 

Problém zbytočných prieťahov v takýchto prípadoch však evidujeme najmä v súvislosti s konaním o zverení dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov, či pri rozhodovaní o výživnom po rozchode partnerov.

Všeobecne je možné konštatovať, že po zásahu verejného ochrancu práv sa konania, kde boli zistené prieťahy urýchlia.

Verejný ochranca práv aj v poslednej periodickej správe, ktorú predložil Národnej rade Slovenskej republiky v marci 2008 vyslovil potrebu riešenia násilia páchaného na ženách, domáceho násilia a zabezpečenia efektívnych ochranných mechanizmov pre obete.