Ombudsmanka: Smerujeme k policajnému štátu

07.12.2015

Rozhovor s verejnou ochrankyňou práv Janou Dubovcovou, ktorý vyšiel 4. decembra v denníku SME.

Ľudia strácajú podľa ombudsmanky JANY DUBOVCOVEJ citlivosť 
na postupy policajných zložiek, ktoré sa rady hrajú s verejnou mienkou.

Ako vnímate výsledky vyšetrovania zásahu v Moldave?

„Základom problému je, že som zistila, že zásah v Moldave nebol nevyhnutný. To v demokratickom a právnom štáte znamená, že vôbec nemal byť. Použitie sily štátu voči fyzickej osobe, ak to nie je nevyhnutné, je v rozpore so základnými právami a slobodami ľudí. Trestné stíhanie sa  viedlo voči policajtom, ktorí sa zúčastnili na policajnom zásahu na  základe rozkazu. Chýba postoj k tomu, že nešlo o nevyhnutný zásah. Tým sa nikto nezaoberal, hoci práve to je podstata.“

Po celý čas boli pochybnosti, či sa vyšetrovanie vedie správne. Sú pre vás výsledky vyšetrovania legitímne?

„Slovenská republika v takýchto prípadoch nedokáže zabezpečiť nezávislé vyšetrovanie. To znamená, že ani toto vyšetrovanie nemôžem považovať za nezávislé. Vyšetrovanie takéhoto policajného zásahu by mal viesť orgán, ktorý nie je nijakým spôsobom spojený s políciou ani s prokuratúrou. Štát doteraz nevie ľuďom zabezpečiť právo na nezávislé vyšetrovanie. Som presvedčená, že ak by poškodení vytrvali a využili by  všetky právne cesty, ktoré majú dispozícii, tak niekde na konci by  v Štrasburgu padlo rozhodnutie proti Slovenskej republike.“

Nemáte pocit, že príslušné orgány sa celý čas snažili proces cielene predlžovať?

„Požiadavka nezávislého vyšetrovania znamená aj to, že vyšetrovanie má byť efektívne, teda čo najrýchlejšie. Toto sa v prípade Moldavy nad Bodvou nestalo. Výsledky môjho prieskumu som zverejnila relatívne rýchlo. Vyšetrovanie sa začalo až po veľmi dlhom čase od zásahu. Z informácií, ktoré máme k dispozícii, mali poškodení identifikovať konkrétnych policajtov. My sme zistili, že zásah bol neočakávaný a viedli ho kukláči. Keď vás prepadne na ulici niekto v kukle a so psami, tak skúste po roku a pol identifikovať policajta, ktorý to  urobil.“

Po zásahu v Moldave sa polícia začala viac zaoberať nakrúcaním svojich akcií. Ako hodnotíte zmeny, ktoré ministerstvo vnútra doteraz prijalo?

„Vôbec sa nezačalo riešiť používanie kamier na policajných staniciach, čo som navrhovala ako prioritu. V prípade Moldavy som zisťovala aj to, čo sa dialo s ľuďmi, ktorí boli predvedení na políciu. Preto som navrhovala, aby polícia robila videozáznam o tom, ako policajti vybavujú predvedené osoby. Ak môžu banky snímať vybavovanie svojich klientov, tak aj polícia v 21. storočí môže snímať zaobchádzanie s osobou, ktorú predviedla. Na tieto pripomienky doteraz nikto nereagoval. Okrem toho som navrhovala, aby sa zaznamenávali zásahy, pri ktorých sa predpokladá použitie policajnej sily. Čiastočne sa to rieši, ale zatiaľ nikto nekontroluje, kedy polícia kameru použije a kedy nie. Nevieme ani to, či polícia takýto záznam sprístupní. Napríklad v prípade, keď policajti na diaľnici omylom strieľali na študentov, polícia záznam nezverejnila a za záhadných okolností ho skartovala s odôvodnením, že išlo o testovací záznam.“

Po skončení vyšetrovania moldavskej kauzy ste napísali, že spoločnosť stráca citlivosť na policajné postupy. Ako ste to mysleli?

„V novembri 1989 bol spúšťačom ďalších udalostí záznam policajného zásahu proti študentom. Podľa ústavy síce žijeme v právnom štáte, ale poznáme prípad, keď niekoľko kukláčov kope do ležiaceho človeka –  verejnosť sa cez to preniesla v podstate chladne. Týchto prípadov bolo viac. Napríklad aj neprimeraný zásah v Medveďove proti pokojne protestujúcim utečencom. Verejnosť to vnímala tak, ako keby to bolo v poriadku. Preto som povedala, že sa znižuje citlivosť verejnosti na  primeranosť policajných postupov. To môže viesť k tomu, že ten, kto bude pri moci, jej bude chcieť viac a viac. Teória moci hovorí, že moc si  sama limity nedáva a že chce rásť. A rastie, až kým nenarazí na nejaké obmedzenie. Tým je v demokratickom a právnom štáte zákon, práva menšín a verejná kontrola moci. Ak takáto brzda neexistuje, postupne sa  prepracujeme k policajnému štátu.“

Ako vnímate komunikáciu polície s verejnosťou a spôsob, akým vysvetľuje svoje akcie? Po zásahu v Medveďove napríklad ukázala provizórne zbrane nájdené u migrantov.

„Súvislosť medzi zbraňami, ktoré ukázali, a ľuďmi, ktorí ju mali mať, polícia nepreukázala. Takže to považujem za policajný marketing. Osobné prehliadky zadržaných cudzincov v danej situácii boli v rozpore s ich právami. V dokladoch nebolo uvedené, kto a kedy mal pri sebe tieto zbrane. Navyše také provizórne zbrane, ako je obrúsená zubná kefka, ukazuje polícia opakovane už desať rokov. Hrajú sa s verejnou mienkou, aby ľudia neuvažovali o tom, čo sa stalo, a o právach ľudí, ktorým sa to stalo. Dlhodobo sa ukazuje, že ministerstvo vnútra nesprávne vníma limity a účel použitia sily. Napríklad policajný prezident po zásahu v Moldave uviedol niečo v tom zmysle, že zásahom si polícia v rómskej osade zvýšila autoritu. Aj v dokumentoch bol zásah vedený ako represívno-pátracia akcia, ale v demokratickom a právnom štáte sa  autorita polície nezvyšuje takýmto spôsobom a policajná sila sa  nepoužíva na represiu.“

V lete ste upozornili aj na miestnosti na predvedených na policajných staniciach, ktoré pripomínajú klietky.

„Pôvodne sme chceli preskúmať, ako polícia zaobchádza s ľuďmi, ktorých predvedie a umiestni ich do cely policajného zaistenia. V policajných budovách sme však našli aj iné priestory, ako sú cely. Sú zamrežované, bez akejkoľvek vybavenosti okrem do steny zabudovaného madla, ktoré slúži na pripútanie zadržaného, aj keď je už dlho zakázané pripútavať predvedené osoby. Reakcia štátnych orgánov však nebola takmer žiadna. Očakávam, že to dopadne ako pri mojej správe o diskriminácii rómskych detí v školách, ktorú všetci bojkotovali, až kým sa do toho nevložili zahraničné inštitúcie. Na tlak zvonka sa to začína riešiť.“

Čo si myslíte o protiteroristických zákonoch, ktoré navrhuje Smer?

„Slovenská republika nemusí meniť ústavu a predpisy, nie je na to  dôvod. Na Slovensku nie je taká vážna situácia, ktorá by si to  vyžadovala. Neviem, prečo by Slovensko, ktoré je v súvislosti s migračnou krízou relatívne pokojné, malo prijímať také mimoriadne opatrenia a vstupovať do ústavy, aby obmedzilo základné práva a slobody nás všetkých. Reagujeme, ako keby k nám prišli bez akejkoľvek kontroly desaťtisíce utečencov a s nimi aj teroristi. Aj sami predkladatelia zmien vedia, že to tak nie je.“

Ako vnímate, že ústava sa má meniť  v skrátenom konaní?

„Nemáme žiadny dôvod na prijímanie takýchto zmien a už vôbec nie na  to, aby sme to robili v skrátenom legislatívnom konaní. Obmedzovanie základných práv a slobôd v prospech silových zložiek a tajnej služby je  vždy nebezpečné. Pritom u nás neexistuje ani žiadna účinná kontrola tajných služieb, dokonca nemáme ani pravidlá na takúto kontrolu a nemáme ani nezávislý orgán preskúmavania policajných postupov – a v tejto situácii posilňujeme právomoci služieb, polície a obmedzujeme ľudské práva. Moc je pažravá a často sa dosahuje a expanduje aj prostredníctvom strachu – nech je pri moci ktokoľvek. Nie je to prvýkrát v našich dejinách, že keď si vláda pripraví verejnú mienku, napríklad tým, že vo  verejnosti vyvolá strach, a potom sa pasuje za ochrancu ľudu, tak dosiahne zmenu zákona a oberie ľudí o ich práva a slobody. Ak sa to deje v skrátenom konaní, nemáme čas ani porozmýšľať, čo sa to vlastne chystá.“

So štátnymi orgánmi ste mali v minulosti viacero konfliktov. Dokonca sa hovorilo o vašom šikanovaní vládou. Aká je situácia v súčasnosti?

„Je v tom istý paradox. Pokiaľ riešime podnety od jednotlivých osôb a zistíme nedostatky, tak orgány na nižšej úrovni s nami spolupracujú. Ak však upozorníme na systémové chyby, ktoré treba riešiť na najvyššej úrovni, tak s nami o tom ani nechcú rokovať. Navyše Kancelária verejného ochrancu práv opäť nedostala prostriedky na to, aby mohla mať svojho právnika v každom vyššom územnom celku, ktorý by pomáhal ľuďom tam, kde žijú. Snaha konečne dobudovať  ústavný orgán ombudsmana je nulová. Aj to vypovedá o tom, čo v štáte posilňujeme. Kým polícia a tajné služby majú dostať väčšie právomoci, vytláčame na okraj záujmu jediný nezávislý ústavný orgán zriadený na ochranu základných práv a slobôd osôb, ktorý ich má ochraňovať pred svojvôľou štátu. Rada Európy pritom odporúča, aby štát vybudoval jednu silnú ombudsmanskú inštitúciu, aby vytvoril podmienky na jej prácu, a nie aby jej úlohu trieštil medzi množstvo iných inštitúcií podobného typu.“

Ako v tomto kontexte vnímate vytvorenie ombudsmanov pre školstvo, deti, osoby so zdravotným postihnutím?

„Pretože nie je vôľa vybudovať jednu silnú ombudsmanskú inštitúciu, som rada, že aspoň deti a  zdravotne postihnutí budú mať svojich komisárov.“

Viaceré mimovládne organizácie ostali výberom ombudsmanov sklamané. Ako ich hodnotíte vy?

„Tým, ako štát uplatňuje svoju moc pri personálnych rozhodnutiach, ukazuje aj to, aký je jeho postoj k inštitúciám demokratického právneho štátu.“

Roman Cuprik

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME a v online verzii- http://www.sme.sk/c/8094643/ombudsmanka-smerujeme-k-policajnemu-statu.html?utm_source=link&utm_medium=rss&utm_campaign=rss




Zobraziť všetky